Vzal knihu zo stola, vstal a šiel k pultu, tam ho už čakala stará známa tvár – Evka. Evka tu robila čašníčku už štyri roky a tento rok mala 26 rokov. Jakub s ňou nikdy nič nemal a ani o tom neuvažoval, nechcel si s ňou pokaziť vzťah, ktorý mu teraz vyhovoval. I keď sa často zamýšľal nad Evkinou krásou.
„Čo si prajete,“ opýtala sa ho Evka z veľkým úsmevom, ktorým chcela demonštrovať vtip týchto slov, Jakub ihneď pohotovo reagoval a zahral „dokonalého“ šéfa, „uprac po mne prosím stôl, ja sa ponáhľam“. Evkin úsmev zmizol a premenil sa na zamračenie. Samozrejme Jakub sa začal smiať a vtedy to došlo aj Evke – koniec koncov, Jakub nebol jeden s tých, ktorý by po sebe potrebovali osobného upratovača. Napriek tomu že je pomerne mladý, zdedil po svojich rodičoch podiel v právnickej firme – to malo však háčik, a to, že sa firmy môže ujať až keď získa právnický vysokoškolský titul, napriek tomu mu plynuli isté výhody – firma vlastnila nehnuteľnosti v každej väčšej svetovej metropole, pretože zastupovala klientov po celom svete. A on ich mohol využívať na svoje pobyty – o to viac ho tento fakt tešil, že všetky nehnuteľnosti, ktoré firma vlastnila a využíval ich najčastejšie, vyberala jeho mama ktorá mala vkus. Nedali sa porovnávať s tými ktoré nakupovalo to dnešné predstavenstvo. Zdedil kaviareň, ktorá tvorila značnú časť jeho príjmov a potom len dlhy, účty, dôchodok a aktíva. Bol typom mladého človeka, ktorého nenadchýnali peniaze, ale skôr možnosti, ktoré sa nimi dali získať. A pritom ostával hrdý, že imanie, ktoré má sa dedí už niekoľko generácií v rodine.
Evke vysvetlil že odchádza a dnes sa už nevráti, taktiež jej povedal, že zajtra ráno môže otvoriť ona a nevie či príde cez deň. Evka sa len pousmiala. Bola istým spôsobom rada – mala rada zodpovednosť, Jakub to vedel a tak jej dovolil do určitej miery prirodzený vývoj v podniku.
Keď dohovorili, Jakub z ironickým úsmevom pošepkal, „tak ja si to teda idem upratať“.
Tak sa aj stalo a Evka ho odmenila veľkým úsmevom, pretože okrem svojho pohára doniesol aj iné, od dvoch opustených stolov. Rozlúčili sa a Jakub šiel rovnou cestou domov – samozrejme pešo, pretože býval kúsok od kaviarne, v podkrovnom byte, ktorý tiež zdedil – ten však po svojej mame, i keď bol vlastne otcov. Niekedy rozmýšľal nad tým, aké je to od života ironické, že majetok ktorý si jeho rodičia rozdelili pri rozvode, nakoniec skončil – na výnimky, opäť v synových rukách a spoločne. Byt sa nachádzal v starej budove, v jednej z nespočetných uličiek Starého mesta. Budova bola veľmi stará, no kompletne zrekonštruovaná a najmä, čo ho tešilo najviac, zreštaurovaná. Aj vnútro. Nemala výťah, ale len schodisko, ktoré bolo z bieleho mramoru a na ňom sa tiahol uprostred koberec. Dole bola stála služba, obdoba recepcie, v dome totiž bývali len 5 ľudia okrem neho a všetci boli členmi predstavenstva firmy jeho otca. Všetci sa mu z dávkou falošného záujmu zdravili a venovali, pretože vedeli, že on je dedič právnického impéria. Nebolo to také ľahké. No on takýchto ľudí nemal rád, necítili sa byť niečím viac ako ostatný, o firmu nejavil záujem, jediné o čo mal záujem boli nehnuteľnosti – aby mohol ukájať svoju vášeň po cestovaní. O ostatné sa postarala kaviareň a jeho vášeň v zbieraní cenných papierov. Keď sa vyšplhal po mohutných schodoch až k bytu, ktorý bol mimochodom najväčší a rozprestieral sa na dvoch poschodiach, otvoril si dvere a ovalila ho vôňa čerstvých ruží, ktoré si nechal doviezť ráno. To mu zdvihlo náladu. Vyzul sa a šiel ďalej do bytu...
Byt pôsobil veľmi luxusne, klasický štýl sa prelínal z modernými prvkami. Bolo vidieť ako keby tu bývali dvaja rôzny ľudia – a dalo sa to tak aj povedať, Jakub mal rád klasiku ale bol zvyknutý na 21. storočia, preto využíval sofistikované zariadenia. A niektoré kusy nábytku, ktoré tu nechal otec sa mu zdali až moc starodávne na to aby tu ostali – niektoré predal v londýnskom starožitníctve, iné presunul do kaviarne, tak ako tie tri obľúbené stoličky. Bol to mezonetový byt a jeho riešenie pôsobilo veľkoryso – priestory sa spájali v jedno. Po vstupe bola malé predsieň, ktorá ihneď prechádzala do obývačky, akejsi malej spálne, kde bolo na zemi plno kníh a kuchyne, ktorá bola oddelená len pultom. Hore na galérií bolo vidieť písací stôl a knižnice – veľa knižníc. Niekoľko tmavých dubových a čerešňových dverí a kovové schodisko, ktoré bolo dôkazom zručnosti starých kováčskych majstrov. Miestnosti dominovali ešte veľké okná a mohutný okenný oblúk, ktorým sa dalo dostať na úzky kúsok loggie, s ktorej bol krásny výhľad na Hrad. Bol tam len stolík a dve stoličky. Pomerne jednoducho zariadení balkónik. Oči viac zaujalo množstvo byliniek ktoré obkolesovali zábradlie. Miestnosti, z nábytku dominovala veľká sedačka ktorá bola veľmi moderná a obkolesená bola množstvom kníh. Pred ňou stála veľká plochá televízia, a pod ňou domáce zábavné centrum na ktoré si jeho otec potrpel, muselo byť v každom byte v ktorom bývaval. Jakub ho tiež veľmi rád využíval – mal prístup k nespočetnému množstvu televíznych kanálov, internetu, burze, tlači alebo počasiu. Všetko na pár stlačení. Po celej miestnosti bolo rozmiestnené rámy v ktorých boli cenné papiere – akcie, podielové listy, zmenky a sem tam aj zaujímavé bankovky, či kolky. Boli veľmi cenné a Jakub bol na ne patričné hrdý, bola to jeho obľúbená činnosť, hneď po práve, knihách a milovaní.
Kuchyňa bola zariadené veľmi technicky a najmä bola celá z nerezu, dominovala jej veľká chladnička amerického side-by-side štýlu. Na pravo boli len dvere do dolnej malej kúpeľne. A ďalšie ktoré viedli do skladu – malej špajzy, ktorej patrilo jedno veľmi malé okno. Jakub tu skladoval svoje zásoby, pomerne malé. Veľmi rád varil, čo patrilo k jeho obľúbeným činnostiam. V strede pri sedačke sa týčilo točité kovové schodisko, ktoré viedlo na poschodie.
Malej, akejsi „terase“ dominoval mohutný písací stôl z dubového dreva na ktorom bol počítač a rozhádzané kde-kade papiere a dokumenty. Na zemi okolo boli vysokoškolské skriptá a právnické knihy. V knižnici za stolom dominovali zbierky zákonov. Pozdĺž celej galéria boli knižnice, ktoré predeľovali len dvere, presnejšie niekoľko dverí rôzneho veku a rôzneho materiálu. Za prvými bola veľká a priestranná spálňa, ktorá bola úchvatné zariadená a mala prekrásne veľké oblúkové okná, ktorými bol výhľad na takmer celé Staré mesto. Dominovali jej dve veci – veľká posteľ z mohutným dreveným baldachýnom a kozub menších rozmerov, ktorý bol obojstranný a teda jeho „brat“ bol v miestnosti ďalej. Ďalšie dvere boli do veľkej kúpeľne, ktorá bola spojená so spálňou. Bola priestranná, zrejme to bola spoločne s kuchyňou jediná miestnosť v byte, kde nebolo hlavným materiálom drevo. Bola biela a sem tam sa mihlo svetlé tvrdé drevo. V strede bola veľká vaňa. Jedna stena bola kompletne presklená a bol ňou rovnaký výhľad ako zo spálne z jediným rozdielom, okná boli pokryté vrstvou fólie, aby nebolo možné vidieť že je tu kúpeľňa. Na ľavej stene bol malí kozub, tak malí, že človeku sa nechcelo veriť, že je to „zrkadlový brat“ toho vedľa.
Ďalšie dvere viedli do študovne. Bola tu starodávna sedačka a Jakub sem chodil len zriedka. Dalo sa tu i spať. Ale charakteristikou neboli práve tieto vlastnosti, ale iná – bola to jediná miestnosť v ktorej bolo možno fajčiť. Jediná. Jakub nenávidel fajčenie – jedine čo si občas doprial bola vodná fajka a sem-tam zo spoločenskej povinnosti cigaru. Zásadu nefajčenia zaviedla jeho mama, ktorá ju praktizovala na svojom manželovi. Možno jeden z dôvodov prečo sa rozviedli.
Ďalšie a posledné dvere viedli do miestnosti, ktorá nemala účel. Kedysi to bola pracovňa, dnes nemá využitie a je v nej jedine trezor a pár desiatok kníh naskladaných na sebe. Má v nej odložené nepotrebné veci, alebo haraburdy, ktoré sa chystá vyhodiť. Jakub uvažoval do budúcna s prestavbou tejto izby. Ale najprv musel nájsť využitie.
Keď vošiel, uvidel neuveriteľný neporiadok. Taký v akom žije každý deň, knihy sú všade okolo, v dreze riad, na stole roztiahnuté písacie potreby, nepoliate kvety, jediné čo bolo čerstvé boli ruže na jedálenskom stole. V tom si ešte spomenul, že ani posteľ nemá ustlanú. Vedel, že všetko musí napraviť za krátku dobu, dúfal že ho dnes čaká krásny večer, tak sa rozhodol konať.
Zdvihol telefón a stlačil gombík, v tom sa ozval príjemný ženský hlas „Čo pre vás môžem spraviť, pane?“, bol to hlas tej istej ženy, okolo ktorej pred chvíľkou išiel na službe. „Tu je Jakub“, povedal odmerane, „potreboval by som upratať“, hlas na seba nenechal dlho čakať a pani pohotovo zareagovala, „o pol hodinu k vám dorazí služba, pane“. „Ďakujem“, boli jeho posledné slová a v tom zložil telefón. Za pol hodinu musel upratať všetko čo potreboval a to boli najmä knihy a papiere. Tak sa do toho pustil. Nebola to ľahká práca, ale zľahčovalo mu ju inteligentné katalogizovanie kníh, ktoré zaviedol, keď sa sem presťahoval po otcovej smrti.
Keď bol hotový, pripravil peniaze do malej obálky, a položil ich na malú komodu do predsiene. To bol istý spôsob odmeňovania za veľmi rýchle služby, tu to tak žiaľ chodilo. V dome kde bývali ľudia z horných desaťtisíc to tak bolo. Ešte pred príchodom služby si Jakub stihol vyžehliť košeľu a tielko. Pripravil si oblečenie na večer. Chcel sa obliecť veľmi elegantne. Veď ide do divadla, a to nie hocijakého a koniec koncov, aj na rande. Tak prečo nie. Stihol to presne. Služba dorazila, zazvonila a Jakub šiel otvoriť. Dnes prišli dvaja – žena a muž, zjavne boli zohratý, lebo každý vedel čo má urobiť. Jakub im ešte vysvetlil, čo všetko si želá a tak isto si overil aj cenu, pretože on nebol s tých ľudí, ktorý využívali upratovanie bežne. Skôr si upratoval sám, ale zúfalá situácia si pýta zúfalé riešenie. Všetko bolo v poriadku a Jakub sa šiel umyť do dolnej kúpeľne. Bola to malá miestnosť, kde bola len sprcha, toaleta a umývadlo. Napriek tomu že pôsobila striedmo, bola trefne vybavená – na rýchle umytie sa veľmi dobre hodila. Niekoľko krát si už pomyslel, že bola veľmi vhodne postavená pre otca, keďže on bol typ človeka, ktorý chodil po rokovaniach a potreboval sa počas dňa letmo osviežiť v sprche. Jakub mal rád vodu, veľmi rád sa kúpal a občas mu prišlo vhod sa v tomto teplom počasí osprchovať. Preto si užíval kvapky vody až pol hodiny, dosť času na to, aby služba upratala celý byt. Keď vyšiel s kúpeľky mal na sebe prehodený iba uterák. Jakub bol normálnej postavy, nechodil športovať, okrem občasného golfu, ktorý ho naučil otec. Jeho hnedé vlasy a charakteristické krásne modré oči z neho robili veľmi príťažlivého muža.
Vedel že keď v byte stíchlo, služba už určite odišla. A nemýlil sa. Všade na vôkol bol poriadok. Riad bol pekne naskladaný v umývačke, ktorá už vydávala charakteristické zvuky. Kráčal po drevených parketách, ktoré jemne vŕzgali. Na poschodie šiel po studených kovových schodoch až do spálne, ktorá bola na nespoznanie. Periny boli prezlečené, povysávané, kozub bol vyčistený. Okná boli pootvárané, presne tak ako to mal rád – bolo to už dávno, čo tu bola služba naposledy, ale zjavne veľmi dobre vedeli čo má stále rád.
Jakub šiel k šatníku, ktorý bol na ľavo od postele a vzal si domáce tepláky. Len aby pripravil byt na večernú atmosféru. Tento krát neprehodil vlhký uterák cez kreslo ako to mal vo zvyku, ale išiel ho slušne zahodiť do koša, kde bolo prádlo na pranie. V teplákoch šiel potom do poslednej miestnosti na konci galérie, kde boli veľké svietniky. V košoch na zemi ležali stovky rôznych sviečok, od čajových až po tri obrovské sviece. Vrátil sa tam dvakrát, aby vzal dostatočný počet. Pripravil ich v spálni a v obývačke. Potom šiel do kuchyne, otvoril pravú stranu chladničky a vybral z nej veľkú bielu misu. Boli v nej lupeni ruží, samostatné lupene, bez hlavičiek – nechal si ich doviezť ráno spoločne s ružami. Nádobu nechal otvorenú, aby sa prevetrali, kým príde domov zo svojou spoločnosťou, pred odchodom s kuchyne ich jemne pokropil vodou, aby ostali svieže. Posledné čo išiel pripraviť bola klimatizácie, vonku svietilo krásne Slnko ale predpokladal že večer bude chladnejšie, tak šiel nastaviť prístroj, aby sa okolo deviatej večer otvorili všetky okná v spálni a veľkej kúpeľni, a zaplo mierne ohrievanie. Už mu neostávalo nič iné, ako sa vybrať späť do spálne aby sa obliekol.
Medzi tým sa však zastavil na pracovnom stole a šiel si pozrieť nové maily, písala mu aj žena s ktorou sa mal dneska stretnúť. Písali si už dlhšiu dobu a boli ako spriaznené duše, veľmi dobre si rozumeli a vzájomne sa načúvali. Napísala mu že sa veľmi teší, čo Jakuba veľmi potešilo. Odpísal jej že stretnutie platí a stretnú sa presne tam, kde sa dohodli – na Primaciálnom námestí.
Žena s ktorou sa mal stretnúť sa volala Miriam, mala niečo okolo tridsať rokov, čo bolo oveľa viac, ako mal Jakub. No nikomu to nevadilo, teda aspoň nie im. Bola raz vydatá a má aj syna, čo Jakub nepovažoval za niečo zlé, a tešil sa i na zoznámenie s ním i keď sa ho mierne obával. Deti mal veľmi veľmi rád.
Blížilo sa pomaly tri hodiny a Jakub sa vstal od stola, upravil ho a šiel sa obliecť. Mali sa stretnúť o pol štvrtej, tak sa začal oprávnene ponáhľať. Všetko mal našťastie pripravené. Obliekol si peknú svetlo modrú bavlnenú košeľu na manžetové gombíky a krásny tmavo čierny oblek.
Vzal si k tomu príjemnú nevtieravú jednofarebnú kravatu a šiel sa ešte pozrieť či ma podobnú hodvábnu vreckovku, našťastie mal. Skontroloval posledný krát či je všetko pripravené. Išiel aj do ľadničky aby si overil že sekt a jahody sú na mieste. Všetko bolo tak ako byť malo a tak nasledovala priama cesta na Primaciálne námestia. Pri východe sa ešte poďakoval a rozlúčil sa z recepčnou, a požiadal ju o službu, poprosil ju, či by vedela zariadiť odvoz z centra Viedne domov v neskorých večerných hodinách. Tak ako býva zvykom, pani neodporovala a povedala Jakubovi, nech sa v správny čas ozve.
Ako správny gentleman prišiel o desať minút skôr, čo bola jeho zásada, získavala si tak priazeň nie len žien a priateľov, ale i obchodných partnerov. Posadil sa na lavičku a opäť začal skúmať ľudí na vôkol, rozmýšľaľ a zamýšľal sa nad tým, odkiaľ idú a kam vedú ich kroky. V tom si spomenul na slová „qua vadis“ a jeho myseľ sa obrátila k filozofovaniu nad podstatou Biblie. Z dumanie ho prebralo nežné postrčenie do boku.
Bola tam, bola to ona, presne ako na fotke. Miriam.
„Ahoj“, vyriekol zo seba ešte skôr, ako čokoľvek stačila povedať a nežne jej pobozkal ruku. Myslel to skôr ako oživenie stretnutia, ale očividne to Miriam potešilo.
„Tak čo, sedíš tu už dlho?“
„Nie, nie. Len malú chvíľku, je predsa slušné prísť skôr“. V tom sa Miriam usmiala a kývla Jakubovi za pravdu. Bolo pol tak sa postavil a opýtal sa či už pomaly pôjdu. Miriam súhlasila, tak ju Jakub elegantne chytil za ruku a šli pomalým krokom k Novému mostu. Išli po rôznych uličkách Starého mesta a rozprávali sa, tak ako sa hodiny rozprávali cez internet. Jakub si ju očami premeriaval, skúmal. Bola krásna, elegantná a zmyselná, no nie len to, pôsobila charizmaticky a kultivovanie, a to on mal veľmi rád.
„Kam vlastne ideme, Jakub?“, spýtala sa ho veľmi zvedavo, pretože Jakub to celý čas tajil.
„Nechaj sa prekvapiť, už čoskoro sa dozvieš, ale podľa našich spoločných večerných rozhovorov ťa to veľmi poteší“, riekol z veľkým lišiackym úsmevom na perách.
Miriam bola veľmi nervózna no zároveň rada, pretože takéto prekvapenie dlho nezažila.
Bolo 17:15 keď prišli k Novému mostu. Pred neďalekým hotelom Jakub stopol taxík a opýtal sa taxikára cez okienko či jazdí aj do Rakúska. Odpoveď bola kladná, tak si spoločne z Miriam nasadli do taxíka.
„Kam to bude?“, spýtal sa slušne taxikár.
„Smer Viedeň“, prehodil Jakub smelo a očkom pozeral na Miriam, aká bude reakcia. Tá s toho bola zjavne mimo. „Odvezte nás prosím do centra mesta, tak aby sme si mohli chytiť Viedenský taxík, potrebujeme sa dostať k jednému z divadiel“, to boli posledné inštrukcie, ktoré smerovali k vodičovi.
Miriam to v tej chvíľke celé pochopila, bola veľmi šťastná, už dlho nezažila takéto prekvapenie. A tomuto bola veľmi rada.
Počas cesty sa rozprávali, najprv musel vysvetliť všetko čo má v pláne dnes večer a povedal jej že predstavenie sa jej určite bude páčiť. Do Viedenského divadla chodil veľmi rád, i keď veľmi málo. Miloval Slovensko a miloval tiež balet a operu Slovenského národného divadla, ale toto rande bolo výnimočné, tak muselo byť výnimočné aj miesto. Cesta pomaly ubiehala, predstavenie sa začínalo o pol ôsmej. Keď prišli do Viedne, taxikár ich vyložil blízko centra, tak aby si mohli chytiť taxík.
Miriam bola uchvátená, o tom že pôjde do Viedenského divadla sa jej ani nesnívalo, a teraz je tu v hlavnom meste Rakúska a kochá sa vežou chrámu sv. Štefana. Keď našli viedenský taxík, Jakub vytiahol svoju amatérsku nemčinu, ale bolo treba len pár viet. Zistil totiž že vodič vie po anglicky a tomu bol veľmi rád. Opýtal sa ho či je divadlo ďaleko a či ich môže odviezť, samozrejme súhlasil.
Naskočili si a išli smerom k divadlu. Vodič sa Jakuba na pol ceste lámanou angličtinou opýtal o ktoré divadlo sa jedná, po nemecky si potvrdili že idú správnym smerom.
Začala sa krátka debata z Miriam o tom, že po predstavení si nájdu reštauráciu v centre Viedne, najedia sa a pôjdu domov, „odvoz vybavím ešte pred predstavením, tak aby sme mohli byť okolo jednej či druhej doma“. Kývla hlavou a súhlasne sa usmiala, do ticha povedala nežným hláskom „môžem u teba prespať?“, Jakub takúto otázku nečakal, i keď dúfal, že túto noc strávi s touto ženou, ktorá ho nesmierne priťahovala. Páčila sa mu jej priamosť. „Samozrejme“, odpovedal v rýchlosti a dodal, „mám priestrannú hosťovskú izbu, bude sa ti určite páčiť. A dúfam že aj môj byt.“
Auto zastavilo blízko starej budovy. Bola biela a krásne zdobená. Jakub sa rozpamätal kedy tu bol naposledy. Poďakoval sa a zaplatil taxík.
Šli po úzkom chodníku, tesne vedľa seba. Miriam chytila na sekundu Jakuba nežne za ruku a ten jej opätoval úsmev. Povedal Miriam aby šla dopredu, že on si vybaví ešte dva telefonáty.
V tom vytiahol z vrecka mobil a zavolal na recepciu svojho domu, či je možné vybaviť odvoz z Viedne, samozrejme pani vedela o čo sa jedná, tak nadiktoval kedy a kam má prísť auto. Po tomto telefonáte zavolal ešte Evke do kaviarne aký je večer a či to zvláda, telefón dlhšiu dobu zvonil, čo bolo dôkazom toho že v podniku je veľa ľudí.
„Prosím“, zneli nežné slová vedúcej, „aký je večer Evka?“
„Ide to Jakub, od vtedy čo si odišiel som sa takmer nezastavila a máme tu aj tých nových čašníkov, takže pracujeme na doraz. A terasa nám takmer praská“
„Verím ti, tak dúfam že to zvládneš“, usmial sa. S Evkou sa rozlúčil a išiel za Miriam. Povedal jej že odvoz je vybavený a môže byť pokojná. Na recepcii v divadle ich už čakali lístky na vynikajúce miesta. Služba ich usadila a zapriala im skvelý zážitok. Predstavenie sa o niekoľko minút začalo, medzi tým Miriam Jakubovi poďakovala a povedala že je veľmi rada že ho spoznala, on jej tieto slova z vrúcnosťou opätoval.
Komentáre
Prekvapenie